6. Danica: Nový svet – tak, ako sme ho spoznali my

danica horvátova

Mame pri srdci.

Dobrá správa! Sú tam dve… paličky na teste, dve srdcia bijúce v jednom tele.

Tehotenské hormóny ma zaplavovali šťastím, stále som sa usmievala (až bola tá veselosť niekedy podozrivá, veď tehule vraj zvyknú plakať, alebo zúriť). Energiu som si dobíjala dlhým spánkom, chcelo to nejaké cvičenie. Všetko šlo podľa plánu, pri dome nám otvorili kurz gravidjógy .. potom som sa cítila ešte aj krajšia, pokojnejšia a viac fit.

Spoznala som poslanie duly, predstavila mi nový svet (alebo vesmír?), všetko čo patrí k ženskosti a starostlivosti nielen o dieťa, ale aj o seba… že existuje BKM alebo látkové plienky, že za dojčením je viac ako len nasýtenie bábätka, že niekedy je potrebné počúvať vlastné telo namiesto rád z okolia alebo lekárov, (ktorí to s nami myslia nepochybne dobre no nie vždy sa dokážu aj vcítiť do kože tehotnej ženy), že na bežné nepríjemnosti netreba hneď nasadiť lieky ale pomôžu aj poklady z prírody (mandle, ľanové semiačka, sušené datle a slivky, vybrané bylinky, cesnak, med…).

Nechala som sa strhnúť predstavou, že svoje dieťa budem nosiť pri srdiečku aj po pôrode a kúpila šatku (manžel pobavene skonštatoval, že nám pribudla nová veľká handra, rád sa po nej prestretej na gauči váľal – nech mi zmäkne), kočík však musel byť pre pokoj duše včas zaparkovaný v chodbe (je tam dodnes, prikrytý igelitom nech sa naň nepráši).

Pár dní pred „stanoveným“ termínom, mi po hodine jógy začala odtekať voda a po 18tich hodinách sme na svetle sveta (alebo pod svetlom reflektorov na pôrodnej sále?) uzreli našu dcéru. Pre manžela to boli najšťastnejšie okamihy, ona bola to najkrajšie čo v živote videl (a to je horolezec, nielen Tatry má polezené krížom-krážom) a mňa to dojalo, no nebolo to úplne ono aj keď sa maličká hneď krásne prisala na prsník .. až po troch mesiacoch som zistila, čo tej vzácnej chvíli chýbalo. Prezradím Vám to, ale poďme postupne…

Na odd. 600nedelia ma prvý večer trošku zaskočili, vraj je dcérka príliš drobná a musí ísť na noc do vyhrievaného boxu, slušne som poďakovala a vzala si ju k sebe pod perinu. Veru to bola najúžasnejšia noc v mojom živote, kam sa hrabe svadobná. Radím to medzi najlepšie rozhodnutia aké sa mi zatiaľ podarili, od toho momentu išlo všetko hladko.

Keď mala dcérka týždeň, nalodila som ju do kočiara a vybrali sme sa na stretko podpornej skupiny dojčenia pochváliť novinou ex-tehuľkám z kurzu jógy. Odtiaľ sme si už vykračovali v šatke, ukázali mi ako uviazať kolísku. Šatka dopĺňala vychádzky, aby náš newborn nemusel osamotene plakať v kočíku a po troch týždňoch sme ten prestali používať úplne.

Známi si robili starosti, že dieťa naučím na ruky a časom sa ani nepohnem, že nieje normálne ako celé hodiny vysedávam aby bolo na prsníku… lenže oni nevedia, že to robím rada a tie chvíle ma dokonale napĺňajú! V rovnakom čase som už dieťa nedokázala odložiť ani do postieľky, navzdory manželovým protestom bolo zahájené spoločné spanie. Dnes vraj nieje krajšieho pohľadu keď sa zobudí, než keď nás nájde obe pri sebe.

Mám dokonalú imunitu voči všetkým starostiam a problémom sveta, je to tak jednoduché: dieťatko mi spinká na hrudníku, tak blízko a krásne pokojná. Stačí dať bozk na čelo mojej malej láske, privoňať si k jej vláskom, pohladkať chrbátik či bacuľatú nôžku.

Keď sa ma ľudia pýtajú, ako to robím, že pri prvom dieťati sme tak v pohode, stačí jedno slovo: Nosím :)

P.S.: Čo chýbalo v magickej chvíli narodenia našej dcérky? Predsa intimita! Verím, že ďalší pôrod bude brnkačka, stačí byť na správnom mieste so správnymi pomocníkmi, všetko ostatné predsa zvládne bábätko a mamičkine telo.

Vaša Danica

Ďakujeme za inšpiratívny príbeh. Máte chuť podeliť sa tiež a ešte aj vyhrať? Viac info TU!

This entry was posted in Nezaradené.

24 comments

Pridaj komentár