8. Eli: Zázrak v šatke

Na naše dieťatko sme sa nesmierne tešili. Ani sme nechceli vedieť, či to bude chlapček, či dievčatko. A náš drobček bol na nás tiež zvedavý až príliš, pretože sa rozhodol sa na nás pozrieť oveľa skôr. A samozrejme, putoval do inkubátora, prístroje za neho vykonávali potrebné funkcie. Bola som však vďačná za každú minútu, ktorú som mohla stráviť s ním.

Najprv som mu kývala iba od dverí, bála som sa priblížiť, toľko hadičiek, pípajúce prístroje, všetko svietilo, naozaj som sa bála, že tomu drobčekovi ublížim. Po dovolení od sestričky som ho prvý raz pohladkala po hlávke jedným prstom a rýchlo zavrela otvor na inkubátore, veď čo keby mu ublížilo aj to, že ja sama tu dýcham. Avšak moje srdce plakalo každú chvíľku, ktorú sme nestrávili spolu a mňa to k tomu inkubátoru ťahalo viac, ako kedykoľvek, kamkoľvek. A je to jasné, veď tam ležala najdôležitejšia časť mňa samej. Akoby tam ležalo celé moje srdce a ešte viac.

Postupne som chodila častejšie a častejšie, ostávala dlhšie a dlhšie. Priniesla som si knižku s detskými rozprávkami, synčekovi som ich čítala, či rozprávala tie, ktoré mne rozprávali moji rodičia. Vytvárala som krásne sny, zážitky, ktoré zažijeme, keď bude toto všetko za nami a my pôjdeme domov. Do nemocnice sme doniesli CD prehrávač a CD-čka s hudbou, ktoré sestričky synčekovi púšťali a bolo to úžasné, pretože naozaj bolo vidieť, že reaguje J. Mal presne mesiac a deň, keď sa udialo niečo, čo nás konečne dostalo k sebe viac.

Už som mama

Synčeka prepustili z intenzívnej starostlivosti a na novom oddelení ho napriek mojim protestom dali rovno do mojej náruče. Ach, ako som sa bála. Ale ten pocit s ním… plakala som od dojatia, radosti, mala som chuť vykričať, že aj ja som MAMA, a že toto úžasné bábo je môj syn J. Namiesto toho som vychutnala skoro trojhodinový pobyt v kresle so synčekom v náručí. Od toho dňa som ho dostávala pravidelne.

Sestrička z oddelenia sa ma spýtala, či by som chcela syna nakojiť. Vyvalila som na ňu oči, pretože dovtedy mi tvrdili, že syn ešte nemá sací reflex, a že musím čakať. Jasné, že som to chcela skúsiť. Tak mi synčeka podala do rúk, a čuduj sa svete, na prvý šup sa prisal, a krásne sa napil. A táto sestrička vstala a spravila krik na ostatné sestričky, že či je podľa nich toto to dieťa, ktoré nemá sací reflex a nech sa len pekne idú pozrieť, ako to bábätko pije J. A tak sme prekonali ďalšiu métu, ktorú sme chceli dosiahnuť.

Keďže všetko dobre pokračovalo, o tri týždne sme mohli ísť domov. Hrdo som si vykročila z oddelenia a už na nás čakala polovica rodiny, aby aspoň zahliadli to dieťatko, na ktoré sa zatiaľ dívali len z fotografií, ktoré sme robili každý deň. A tu ma zrazu pripravili o kočík s dieťatkom, a tak odkočíkovala krstná babka s prababičkou a ja som len kráčala za nimi, ale zároveň som sa tešila, že moje dieťa má už toľké srdcia omotané okolo malinkého pršteka.

Avšak, ako sa ukázalo, príchod domov vôbec nebol taký jednoduchý, ako sa zdalo, dokonca to pre mňa nebola až taká výhra, ako som čakala. Zrazu to na mňa doľahlo. Už tu neboli sestričky za dverami, nebolo kde hľadať pomoc. Teraz som tou najvyššou inštanciou bola ja, žiaden prístroj. Tak dieťatko putovalo z kočíka do pripravenej postieľky s monitorom dychu a my sme si sadli pred postieľku a sledovali svetielko, ako bliká. A náš synček, poslušný, dobručký, nám ukázal niečo, o čom sme nevedeli.

Keď realita doľahne

Totiž, keď sme odchádzali z nemocnice, bolo vždy okolo 22:00. Synček akoby vedel, že ideme preč, vždy sa mu zhoršilo dýchanie, začínal byť nekľudný, tak prišla sestrička, zabalila ho do perinky a odniesla so sebou na sesterňu, aby bol spokojný. Avšak doma, akoby synček mal v sebe hodinky, keď odbilo desať, začal jeho nekľud a plač. Vydesenými očkami akoby vravel, aby sme nikam neodišli a aj keď sme mu sľubovali, že už nikam neodídeme, syn proste plakal. A takto plakal niekedy do jednej, inokedy do druhej v noci. A niekedy aj dlhšie.

 Medzitým som sa stretla s kamarátkou, ktorá na Slovensko zavítala na chvíľku a doniesla mi super vynález na ukážku. Šatku. Povedala som si, že toto chcem, a nie sa vždy trmácať do schodov so strašne ťažkým kočíkom na naše medziposchodie, ale presne toto by sa mi páčilo.

 Tak sme šatku objednali zo zahraničia, keďže som nevedela, a ani nepočula o nikom, kto by tu nosil, a ani som nevedela, či existuje tu u nás nejaký obchod, ktorý by držal tieto veci. Zatiaľ sme doma prežili 6 týždňov oplakaných nocí, na konci ktorých sme obaja vyzerali aj s manželom presne tak, ako sme sa cítili. Presne ako ľudia, ktorí spia iba 2 hodiny denne. A vtedy dorazila naša šatka.

Keď šatka zachraňuje

Najprv sme viazali na plyšovom medveďovi, potom so synčekom. A tým sa skončili preplakané noci. Po prvom naviazaní synček pritisol hlávku na moju hruď a spokojne zaspal. Ta-tam boli preplakané noci, dali sme zbohom vydeseným očkám, bolo iba nekonečne spokojné dieťatko, ktoré počúvalo tlkot sŕdc tých, ktorí ho najviac ľúbili. Áno, nosil a šatkoval aj tatinko J.

A tak sme skončili s nekonečným uplakaným uspávaním, bol koniec ukladaniu do postieľky, koniec natriasaniu v kočíku. Z nervóznych vynervovaných rodičov sa postupne stávali vysmiati ľudia, ktorých rodičovstvo obohatilo, a z uplakaného dieťaťa je dnes 10 ročný mládenec.

Po tomto úvode do rodičovstva máme aj ďalšie deti, všetky nosené, vymojkané, túlené a samozrejme veľmi ľúbené J. Rodičovstvu zdar a nech sú vaše dietky stále s úsmevom na tvári :)

Vaša Eli

This entry was posted in Nezaradené.

Pridaj komentár