7. Gabi: Odvaha a materský inštinkt víťazia

Milé maminky! Rada by som sa Vami podelila o našu (ne)skúsenosť so vzťahovou výchovou. Neskúsenosť preto, lebo počas tehotenstva som študovala iba detaily o pôrode a starostlivosti o bábätko, otázky samotnej „výchovy“ sa mi videli príliš vzdialené, aby som im už vtedy venovala pozornosť. A tak u nás všetko prišlo postupne a viac-menej intuitívne, bez toho, aby som vopred poznala význam spojenia „vzťahová výchova“.

Naša dcérka je vytúžené, vymodlené bábätko, pretože lekári nám nedávali veľké šance na prirodzené počatie…no ona asi cítila, ako veľmi ju chceme a tak si cestu k nám napokon našla, i keď kľukatú. Ešte bola iba v brušku a ja som jej už sľubovala, že budem robiť všetko pre to, aby bola šťastným dieťatkom a nemusela poznať smútok a plač. 9 mesiacov ubehlo ako voda a zrazu nadišiel ten vytúžený okamih – naše dieťatko tu bolo konečne s nami.

Pôrod bol síce ťažký, úplne iný, ako som si vysnívala a detailne opísala vo svojom pôrodnom pláne, no bol prirodzený a tak som si prežila každučký jeho okamih. A splnilo sa mi to najdôležitejšie – bábätko mi hneď po narodení položili na bruško, umožnili nám prvé prisatie hneď na pôrodnej sále a malinká tam s nami (so mnou a mojím manželom) strávila nasledujúce dve hodiny. Vďaka tomu sme si mohli prvé spoločné okamihy naplno vychutnať – bez akýchkoľvek rušivých vplyvov, bez prítomnosti neželaných osôb, len my traja.

Keď je bábätko preč

Počas pobytu v pôrodnici som dcérku mala pri sebe, oddelili nás iba na jeden deň, kedy dcérku museli ožarovať kvôli žltačke. Ten deň som celý preplakala, tak veľmi mi chýbalo moje malé voňavé klbko…a aj sestričky na novorodeneckom oddelení potvrdili, že náš drobček plakal zo všetkých detičiek najhlasnejšie. Tak veľmi chcela byť s mamkou, ktorú celý ten čas poznala iba po hlase a po vôni, chcela cítiť moje objatie, moje teplo a moje dotyky. A preto vždy, keď ma k nej pustili a ona začula môj hlas, odrazu bolo po plači.

Od tohto dňa sme už s mojím dievčatkom boli stále spolu a do dnešného dňa som sa od nej nevzdialila na dlhšiu dobu ako jednu či dve hodiny. Od narodenia je to náročné dieťatko, vyžaduje veľa pozornosti a náš život zmenila o 180 stupňov, ale som presvedčená, že nič lepšie sa mi v živote stať nemohlo. Som vďačná osudu za to, že mi doprial ten pocit byť mamou, preto sa snažím vychutnať si naplno každučký jeden okamih.

Keďže Emka je moje prvé dieťatko, o tom, čo ma ako mamu naozaj čaká, som toho veľa nevedela. Ale z ničoho som ani nemala strach. Nejaký vnútorný hlas mi vravel, že všetko zvládnem a v správnom čase vždy budem vedieť, ako sa treba zachovať. Napriek tomu som zažila pár situácií, kedy som naozaj pocítila bezmocnosť. A tou prvou bolo dojčenie. Už ako tehotná som vedela, že moje dieťatko budem dojčiť. Budem, lebo chcem.

No zdalo sa, že príroda má iné plány. Od pôrodu ubehli štyri dni a po mliečku ani stopa. Chcelo sa mi plakať. Malinkú som si vytrvalo prikladala a ona hltavo cucala – naprázdno. Nechápala som, prečo to nefunguje. Veď to má byť tá najprirodzenejšia vec na svete, urobila som všetko, čo som mala. Ale nevzdávala som sa a samu seba presviedčala, že TO určite príde. A nemýlila som sa.

Dojčenie je vzťah

Na piaty deň sa mliečko konečne objavilo a odvtedy sa ma malý ciciačik už nepustil. Milovala som tie nádherné okamihy, keď sa mi schúlila do náručia, drobučkou ručičkou ma chytila za prst a ťahala ako o život. Boli a sú to neopakovateľné, krásne okamihy, nie iba prostý akt nasýtenia, ale jedinečné spojenie matky a dieťatka, naplnené toľkou láskou, ktorú niekto, kto nemá dieťa, nikdy nepochopí.

V dojčení som sa nikdy neriadila hodinkami. Ak malá plakala alebo bola nespokojná, dostala svoje. Naša dcérka prvé tri mesiace trpela dojčenskými kolikami, volali sme ju „vreštiačik“, pretože dokázala plakať naozaj hlasno a vytrvalo aj niekoľko hodín vkuse. Čo som sa ja napočúvala od mamky a od svokry, že malá je určite hladná, mám slabé mlieko a mám jej dať umelé…

Môj materinský inštinkt mi však vravel niečo iné. Veď drobček nádherne priberal, o žiadnom neprospievaní sa hovoriť nedalo. Bola som presvedčená, že dojčenia sa dožaduje kvôli potrebe blízkosti, nie pocitu hladu. A tak sme sa dojčili naďalej a často, ak bolo treba, aj každú polhodinku. Po nejakom čase sa zase objavili múdre rady o tom, ako malá nadmerne priberá, veď kto to kedy videl tak často ju kŕmiť, veď sa to MÁ každé tri hodiny a malej MÁM dať cumlík, aby sa upokojila. Po šiestom mesiaci zas každý v mojom okolí nezabudol poznamenať, že už je čas odstaviť ju, už má jesť všetko zaradom, materské mlieko už nepotrebuje a po roku je už dojčenie dokonca „nenormálne“.

Moje malé však malo odlišný názor. Nové chute síce s radosťou spoznávala, avšak uspokojila sa s niekoľkými lyžičkami, po ktorých nasledoval obľúbený biely nápoj v maminkinom objatí. A tak sa dojčíme doteraz, hoci malinká už dovŕšila 14 mesiacov a krásne papá takmer všetko, čo uvarím. Bez mliečka si však nedokáže predstaviť svoj deň a na moju smolu ani žiadnu noc J.

Ktosi mi raz vravel, že úplne malé bábätká iba spia a jedia… Už neviem, kto to povedal, viem však určite, že nehovoril o našej Emke. Tá totiž prvé týždne svojho života toho veľa nenaspala, zato vytrvalo nacvičovala svoje budúce vystúpenie do Superstar. Dnes sa na tom už iba smejem, no zvládanie neustáleho plaču bolo pre čerstvú prvorodičku, navyše bez akejkoľvek pomoci, naozaj náročné. V každej múdrej knihe písali, že mamička sa časom naučí rozoznávať rôzne druhy plaču svojho dieťatka, no mne sa to vôbec nedarilo. Najedená, prebalená, primerane oblečená, kolíšem ju od rána do večera a stále nespokojná… Cítila som beznádej, bezmocnosť, strach, o vyčerpanosti už ani nehovorím.

Keď nosenie zachraňuje

Postupom času som si však intuitívne našla svojich pomocníkov a odrazu sme obe boli spokojné. Malinká od začiatku nemala rada kočík, akýkoľvek pokus o prechádzku skončil bleskovým návratom domov za vyčítavých pohľadov susedov, že nedokážem utíšiť plačúce dieťa. Spočiatku som ju celé dni kolísala v náručí, avšak ruky mi už začínali vypovedať poslušnosť. A tak sme sa dostali k noseniu. Šatka sa malej nepáčila, ring sling tiež nevzala na milosť, ergonomický nosič sa jej však zapáčil a ja som si konečne mohla začať užívať prechádzky na čerstvom vzduchu.

Nosič sa navyše ukázal aj ako skvelý pomocník v domácnosti. Malá bola spokojná a maminka mobilná J. Opäť som však narážala na názory staršej generácie o tom, ako malej zničím chrbticu a urobím z nej mrzáka. Spokojnosť môjho dieťatka však bola pre mňa dostatočnou zárukou toho, že konám správne. Emka od narodenia bola a stále je malý maznáčik. S manželom ju voláme „tuleň“, pretože by sa celé dni iba túlila. Prvé mesiace som ju buď nosila v nosiči, alebo kolísala v náručí zavinutú v perinke, neskôr, keď sa začala pohybovať samostatne, sa už naučila sama vypýtať na ruky. A tak som doma mala nielen bezplatnú posilňovňu, ale aj neustály prísun láskyplných objatí. Milujem, keď sa ku mne drobček pritúli, vtisne mi mokrú pusinku, keď sa spolu váľame v perinách… A ignorujem poznámky o tom, že ju rozmaznávam.

Viem, že som nikdy nebola, nie som a ani nikdy nebudem dokonalou matkou. Pretože pojem dokonalá matka ani neexistuje. Každé dieťa je iné, má iné potreby a vyžaduje iný prístup. Z tohto pohľadu každá matka je dokonalou – pre svoje deti, pretože koná najlepšie, ako vie. Rovnako si o sebe nemyslím, že som zlá matka. Pretože slepo nenasledujem rokmi overené dobré rady starých mám, ak mám odlišný názor… pretože sa neriadim tabuľkami a článkami v knihách a časopisoch… pretože občas idem hlavou proti múru a malú vychovávam inak ako mnohé ženy v mojom okolí…

va

Poslúcham jediný hlas a tým je hlas môjho srdca, ktorý mi vždy správne napovie, čo moje dieťatko potrebuje a chce. Preto sme ju doma nepodkladali vankúšmi a nedávali do chodítka, aby čo najskôr sedela a chodila, preto nikdy nemala cumlík, ale dojčila sa na požiadanie, preto sme ju doma nenútili za každú cenu jesť tuhú stravu namiesto dojčenia, kým na ňu nebola pripravená, preto sme ju nikdy nenechali vyplakať, ak nevedela sama zaspinkať, preto ju doma necháme rozhadzovať hračky a zašpiniť sa od jedla, keď spoznáva svet, jednoducho nechávame veci plynúť prirodzene a nenásilne.

A ja som veľmi vďačná, že som v tomto snažení našla oporu v mojom manželovi, ktorý (hoci je to rázny a racionálne založený muž) dcérku síce nemôže dojčiť, ale zato ju často a rád nosil v nosiči aj v náručí, rád s ňou trávi čas, objíma ju a bozkáva a nikdy na ňu nezdvihne hlas. Pre mňa teda pojmy ako vzťahová výchova či kontaktné rodičovstvo nie sú ničím iným iba synonymom pre milujúcich a láskyplných rodičov.

Vaša Gabi

This entry was posted in Nezaradené.

22 comments

Pridaj komentár