14. Keď hasiči pomáhajú

Moje tehotenstvo bolo ukážkové…pohodičkááááá….až som v 33. týždni skončila s vysokou trombózou na oddelení rizikovej gravidity. Au. Bola som ohrozená pľúcnou embóliou a človek sa za takých okolností zmieri s tým, že nebude rodiť normálne.

Po 10 dňoch mi doktorka prišla povedať, že odporúča rodiť spontánym vaginálnym pôrodom. Začala som sa báť aj tešiť zároveň, veď už som bola zmierená, že ,,strašiak,, pôrod nebude.

Ťažké chvíle

V jeden prijemný večer po 2 týždňoch keď som si v duchu vravela, že to ešte ten mesiac na posteli zvládnem s úsmevom a radosťou (poviem vám romantika to bolááááá – manžel ma nosil na wc vždy keď prišiel na návštevu a každý druhý deň do sprchy – nové zaľúbené časy:) to prišlo. Žiaľ nie spontánne. Bolo potrebné akútne urobiť sekciu. Bola som v takom strese a strachu o svoj život (keďže embólia), že ma ani nenapadlo, čo s bábom, keď ho vyberú. Zabalili ho, dala som mu pusu a pohladkala po líčku a to bolo všetko. Keďže bol ešte maličký, odišiel o pár poschodí vyššie na oddelenie patologických novorodencov a ja som ho opäť (keďže trombóza) videla až o 2 dni.

Bol maličký a krásny a náš a dokonalý a perfektný a sestrička mi hneď po prvom prisatí nasadila klobučik, leboooo… neviem. Hoci sme chodili na predpôrodný kurz, ostala som pasívna, len som vedela, že to tak nemá byť.

Ale určite niečo vypil, i keď sestra tvrdila, že nie. Dlho mi ho nenechali, ale to nevadilo lebo bol taký šikovný, že mliečko sa spustilo len, čo som zišla 2 poschodia. Odsávala som o 106 a drobček bol na mojom mliečku. O pár dní ma hospitalizovali k nemu a od 1 týždňa bol plne kojený a hoci som mala, nedávala som mu žiadne ,,prikrmovadlá “, priberal krásne.

Prišli sme domov, užívali sme si jeden druhého, po prvej noci šup k nám do postele lebo sa mi zdalo, že je ďaleko.

V 6. týždni sme začali bezplienkovať – o tom som mala jasno už počas tehotenstva, pretože mi to prišlo logické a úplne normálne, hoci nikto tomu neveril ( fúúúúú, dnes tí všetci, čučia ako teľa na nové vráta).

O dojčení som pred tým nepremýšľala ale keď som začala, nehodlám vôbec končiť. Prečo? Lebo je to normálne a ja som normálna :). Hlavne keď máme dojčenie vydreté – po opakovanom štrajku dojčenia.

Nosenie, hmmm, to som sa nagoodlila kočíkov a od začiatku mi niečo nesedelo, hlavne tá komerčná masáž. Ale! Vybrali sme nádherný kočík, kiwi zelený, vanička sa dá použiť aj ako autosedačka (čo je ale fakt super)… až je mi ho ľúto.

V kurze nám bolo povedané, že nie všetky deti sú šatkovateľné, a preto nás po príchode z nemocnice doma šatka nečakala. Však neskôr požičiame a uvidíme. Po pár týždňoch sme požičali a uvideli. Plakal, hmmm, chcel sa dojčiť. Viac sa už nejako nedalo počas víkendu skúšať ale aj tak sme si povedali, že šatku kúpime. Keď prišla, začali sme viazať, nosili sme iba doma, na obedný spánok, krásne tam spinkal, aj pár hodín lebo inak spinkal len po 30 min. A tak som myslela, že so šatkovaním aj skončíme, obedný spánok a šluš. Von budeme chodiť v krásnom kiwi kočíku.

Vždy keď som kočíkovala, cítila som sa divne – pomaly sa ,,loudať “ ulicami… išlo mi to na nervy a  moja láska sa mi vždy zdala smutná a osamotená – síce to vždy napravili listy na stromoch, ktoré ho fakt, že fakt zaujímali :) No ale čo divno, nedivno, kočíkovať treba, čerstvý vzduch mne aj jemu. Až raz…

Deň, keď sa všetko zmenilo

Vracali sme sa z rehabilitácie a pred nami ,,Tour de doktors, ale …. Deň pred tým sa nám pokazilo auto, a tak som si požičala sestrine – 3 dverové. Vždy som dávala veľký, až prehnaný pozor aby som mala otvorené minimálne dvojo dverí, no na 3 -dverovom aute to urobíte ťažko. Buchla som dvermi, išla na stranu vodiča a zamknuté, začala som búchať na okná, veď nech sa to pritrúble auto odomkne, obehala dvojo dverí a kufor ale nič. Kľúče v aute, mobil v aute… dieťa v aute. O zlom krky som utekala späť na rehabilitácie volať… volať ale koho? V hlave mi to šlo na plné obrátky: ,,Sestra býva blízko, má ešte ďalšie kľúče, nie je už v práci???? “ Nemala. Duchaprítomný otecko jedného z detí zavolal hasičov.

Samozrejme navigácie a aj samotný veľký google majú túto ulicu zle zadanú, a tak húkajúce autá húkali na druhej strane dlhej ulice a predierali sa potom do jednosmerky a my sme skákali a kývali: ,,Poďte seeem! “ Prišli. Veľké auto, malé auto, sanitka, policajti a ešte niekto. Môj múdry synček po cvičení už podriemkaval a bol taký šikovný, že si klobúčik narazil na očká a nevidel tých 15 ľudí pobehovať okolo a rozbíjať sklo.

Všetko dobre dopadlo, bol tam 10 – 15 minút, no letná Bratislava na ňom zanechala aj tak riadne kropaje potu. Hneď som si sadla pod múrik a nadojčili sme sa. Všetko bolo v pohode.

Keď som prišla domov a mali sme ísť poobede na prechádzku ani ma nenapadlo vytiahnuť kočík. ,,Ideme v šatke!,, znel verdikt. Už ani na chvíľu som nechcela mať medzi nami kovy a umelú hmotu, či ide o auto, či o kočík.

Týmto chcem mamičky upozorniť, že sa vám toto môže stať a ani nebudete vedieť ako. Ja som vždy dávala mega pozor a vidíte. Rozprávam to všetkým ľuďom (okrem svokry :)) ako vtipný príbeh (srdce mi ale zoviera), aby som upozornila, čo najviac rodičov.

Prechádzky sú teraz krásne a veselé, okrem toho už ani nemusíme chodiť cvičiť na rehabky. Vďaka noseniu sa motorický vývoj krásne vyrovnal.

Kvôli ,,šťastiu v nešťastí“ sme začali nosiť na 100 percent, inak by nám to trvalo asi dlhšie.

Týmto chcem poďakovať našim hasičom, vďaka nim nie je nosenie súčasťou nášho života ale životným štýlom. Ďakujeme.

P.S. a trombóza? Uvidíme v pondelok na kontrole. Držte palce a kľúče majte vždy pri sebe!:o)

K.

80 comments

Pridaj komentár