12. Mária: Ako sme sa (aj my) vydali cestou vzťahovej výchovy

Nedávno to boli tri roky čo som s veľmi neurčitým pocitom ocikávala plastovú tyčinku a hneď po tom som ju s trasúcimi rukami ukazovala nastávajúcemu tatinovi. Čakalo nás deväť mesiacov príprav, plánovania a predstáv. Krásnych deväť mesiacov, ktoré ubehli rýchlejšie ako som čakala, no nepripravili nás ani z ďaleka na to, čo prišlo.

Áno, priznávam sa, patrila som k tým tehotným ženám, ktoré počas tehotenstva nevenovali ani minútu príprave na dojčenie. Nebola som na žiadnom seminári pre nastávajúce mamičky, začala som chodiť na tehotenský pilates, ale ani to ma nejako nebavilo, či nenapĺňalo. Jednoducho svet – gombička. Všetko bude tak, ako má byť.

A nebolo!

V pôrodnici nám síce dopriali dve hodiny strávené spolu, ALE Zuzka ležala zabalená na tesno v plienkach a zavinovačke vedľa mňa v postieľke, keď ju sestrička na chvíľu “požičala” manželovi, doslova ho zhúkala ako zle ju drží. No a poslala ho kúpiť nočné košele, lebo som si dovolila do pôrodnice prísť v pyžame s dlhým tričkom miesto košele. Takže z dvoch hodín bola razom len hodinka, bez akéhokoľvek kontaktu koža na kožu. Potom nasledoval štandardný nemocničný postup – ja na izbu, dieťatko na novorodenecké, aby som si odpočinula.

Celé štyri hodiny som ležala s očami vyvalenými na strop a cítila sa tak zvláštne osamelo. Konečne sa nad ránom otvorili dvere a usmiata sestrička sa ku mne rútila s uzlíčkom na tesno zabaleným v perinke. S výkrikom “tak tu mate tú svoju Evičku” mi uzlíček podávala. Natiahla som síce ruky, lebo sa to patrí keď mi niekto niečo podáva, ale zároveň som sestričke vysvetlila, že mne sa narodila Zuzka a na rozdiel od čiernovlasého bábätka v perinke bola takmer holohlavá.

Všetci sme to vzali s humorom a o pár minút som už pri sebe mala to správne dieťatko a rýchlo ho rozbaľovala z pevného zovretia erárnej perinky. Nuž a poďho kojiť. Ale ako na to? Nešlo to ani tak, ani onak, ani inak. Čo sestrička, to iný názor, o lekároch nehovoriac. Samozrejme sme sa nevyhli ani pokusu o dokrmovanie umelým mliekom hneď na tretí deň po pôrode, pretože Zuzka nepriberala podľa tabuliek a mne to dojčenie naozaj nešlo.

Ale moje rozumné dievčatko jednoducho to umelé mlieko nechcelo. A tak som odsávala a štopala ju, chúďatko, ako hus, len aby nás pustili domov a aby sme si na všetko našli svoj systém a najmä ČAS.

Doma sme obe vyronili potoky, ba možno až rieky sĺz, kým sa dojčenie stalo činnosťou, ktorú sme zvládali “ľavou zadnou”. Veľmi nám pomohol manžel, ktorý bol tým upokojujúcim a rozumným, ktorý sa na nás díval a vyhlásil že v polohe v akej sme by sa nepilo dobre ani mne a nastavil nás do (podľa neho) vhodnej polohy. Čuduj sa svete, Zuzka začala papať. A tak som popri dojčení študovala stránku mamila.sk, kde som dostala kopec dôležitých a veľmi dobrých rád (dokonca zadarmo:D) Zuzka sama odmietla cumlík, mala som teda jedinú možnosť ako ju upokojiť, a to dojčením. Kedykoľvek a kdekoľvek. Často sme obe zaspali telo na telo. A bolo nám veľmi fajn.

Keďže som potrebovala vymyslieť ako chodiť venčiť nášho štvornohého kamoša, samozrejme som si bez okolkov kúpila nosič – klokanku. Kým som do nej Zuzku dala, boli sme obe spotené a uplakané. Tak som ju zase vyložila a psa išiel venčiť niekto iný. Sadla som za “uja googla” a našla šatky. Tam sa už Zuzke páčilo, hoci pre mňa bolo zo začiatku uväzovanie niečo ako skladanie rubikovej kocky (tú ale dodnes zložiť neviem).

Rovnako prirodzeným spôsobom sme sa dostali ku spoločnému spaniu, kedy mňa tak príšerne bolel chrbát z neustáleho vykladania a vkladania bábätka do postieľky, že sme jednoducho odmontovali bočnicu a rozšírili manželskú posteľ o postieľku. Tiež mi prišlo zbytočné maličkú siliť do lozenia, sadania si, či nebodaj ju zavesiť za ručičky a “chodiť” s ňou, hoci som z každej strany počúvala či UŽ sedí, lozí, chodí… Dôverovala som jej pocitom, odvahe, či strachu. Rovnakú pozornosť som venovala smiechu i plaču. Neustále a dokolečka všetko vysvetľovala, ukazovala, dávala vyskúšať, ovoňať, ochutnať. Keď chcela byť so mnou na záchode, jednoducho bola. Brala som ju so sebou do kúpeľne, varila som pri nej, upratovala (bez vysavača, z toho mala paniku). Skúsila som ju odložiť do ohrádky, ale ten srdcervúci plač mi nedovolil od nej odísť. Radšej som si ju uviazala do šatky a robili sme všetko spolu.

A Zuzka ako rástla, veci ktoré sme robili spolu boli pre ňu prirodzené a tak mi s tým čím dokázala, začala pomáhať J

Keď prišla do veku kedy začala bádať v šuflíkoch, iba som z nich odstránila veci ktorými by si mohla ublížiť. Žiadne poistky som na ne nikdy nenamontovala, napriek snahe staršej generácie o to, aby si neublížila. Áno, privrela si prsty pri zatváraní, no ja som bola pri nej, pršteky sme pofúkali a ešte v ten týždeň vedela že pri zatváraní šuflíkov, dvierok,… si treba dať preč druhú ručičku.

Tak isto by som mohla pokračovať o chodení po schodoch, behaní po chodníku, preliezaní a bádaní. Takmer všetko smela vyskúšať sama. Vedela som, že vie čo znamená požičať hračku druhému dieťatku, preto som ju ale nenútila požičať keď nemala chuť. Povedzme si úprimne, tiež nepožičiavame naše osobné veci len tak hocikomu iba preto že sa to patrí. A to si teda píšte, že formička je ich osobná vec!

Až okolo zavŕšenia prvého roku života našej dcéry som sa dostala k pojmu vzťahová výchova, kontaktné rodičovstvo. Nestíhala som sa čudovať koľko peňazí stoja knižky o tom, čo my s manželom robíme intuitívne, pocitovo.

Samozrejme, nie sme stopercentní. Stalo sa že sme niektoré situácie nezvládli a potupne priznávam aj jednu “výchovnú” po zadku, ale z presvedčenia že vychovávam ma prebral nechápavý pohľad malých modrých očičiek a uvedomila som si, že tadiaľto cesta určite nevedie. Rovnako som sa to snažila vysvetliť manželovi, keď už nevedel ako na dcérku a použil ono obľúbene “chceš dostať po zadku?” A hoci mu občas toto slovné spojenie ujde, myslím že by to bola posledná vec ktorou by sa snažil svoju dcéru vychovať :)

Denne sa presviedčam o tom, že hoci sme sa cestou vzťahovej výchovy nevybrali vedome (čo ma v konečnom dôsledku veľmi hreje pri srdci), je to tá správna cesta.

Naša dva a pol ročná Zuzka je komunikatívne dieťa, ktorá pri vstupe do obchodu z plného hrdla zakričí “Dobýýýý deeeeeň” a pri odchode “Dovideňaaaaaaa”. Vie krásne poprosiť a poďakovať, ale nie preto že je k tomu vycvičená, ale preto, že to odkukala od nás. Som veľmi pyšná keď ju niekto označí za dobre vychované dieťa, ale nie preto, že by som bola pyšná na svoju výchovu, ale som pyšná na svoju dcéru, že sa to neučila v podstate sama. Keď sa jej vonku prihovorí cudzí človek, vie že ju nebudem nútiť sa s ním rozprávať pokiaľ ona sama nechce, ale že budem rada ak aspoň pekne zakýva keď sa na ňu niekto milo usmeje. Nehanbí sa mi povedať keď sa niečoho bojí, pretože má vo mne istotu že jej strach nevysmejem. Dokonca často priznám ten svoj.

Keby mi niekto pred troma rokmi povedal, že občas zabudnem že ten maličký človiečik nie je iba zmenšený dospelák, vysmiala by som ho. Naša dcéra je vo svojich dva a pol rokoch parťák do nepohody o akom sme nikdy ani nesnívali a ja som presvedčená že je to dôsledok toho ako sa k sebe ako rodina chováme, toho ako sa chováme k nej. Jednoducho dôsledok vzťahovej výchovy, ktorú aplikujeme našim vlastným spôsobom (a potom sa o niečom podobnom dočítame v knižkeJ). Verím že je to správna cesta ako z malých ľudí vychovať veľkých ľudí. A tým nemám na mysli len vzrastom veľkých, pretože do výšky vyrastú aj bez nás, ale veľkých najmä srdcom, činmi a svojimi rozhodnutiami.

P.S. Trošku zištne možno dúfam, že na starobu sa rovnako ohľaduplne, dobre a trpezlivo zachovajú naše deti k nám, miesto do ústavu si nás vezmú k sebe a do posledného výdychu nás budú držať za ruku rovnako ako sme ich my držali pri tom prvom. A keď nie, aspoň môžeme umrieť s vedomím, že my sme pre to urobili úplne všetko.

Mária

This entry was posted in Nezaradené.

One comment

Pridaj komentár