11. Miška: Byť matkou je prirodzené

Aj keď odvtedy, čo sme prekročili métu druhého tisícročia, prešiel už nejaký ten piatok a my máme pocit, že žijeme v modernej dobe, nemáme sa niekedy až tak čím pýšiť. Násilne sme sa odtrhli od nášho kontinua, spojenia s prírodou a záleží len na nás, ako sa naň dokážeme opäť napojiť.

Keď som bola tehotná, nejako som nerozmýšľala, čo sa stane, keď sa Grétka narodí. Myslela som si, že najdôležitejšie je vybrať kočík s čo najväčšou vaničkou, a že postieľka musí byť zmontovaná po návrate z pôrodnice. I moja láska bola skôr v rovine intelektuálnej, do srdca mi vošla, až keď sa Grétka pricucla na prsník.

Nikdy nezabudnem na tie tmavé oči, vykúkajúce spod priveľkej žltej čiapočky. Vyzerala ako malý ďateľ. Bola som pripravená na všetko, okrem toho, že mi budú všetci chcieť dávať nevyžiadané rady. Doteraz sa mi pri nich postavia všetky chĺpky na tele.

Po pôrode som plakala. Veľa. Nebolo mi umožnené prežiť ho, skrz telo a emócie. Akútna sekcia, o ktorej som sa dozvedela hodinu predtým. Manžel ledva stihol dobehnúť. Stále som nedočkavo hypnotizovala dvere, netrpezlivo čakajúc na môjho malého ďatľa. V našej pôrodnici nepraktizovali bonding, ani žiadne „vrtochy mamičiek, ktoré priveľmi čítajú.“ Dozvedela som sa, že aj tak dieťa nič z toho nevníma, tak mám byť ticho a oddychovať, pretože ma to „decko“ vyšťaví.

Po dvoch dňoch som ju mala konečne nonstop na izbe. Stále som si ju prikladala, pretože sa narodila maličká, a stále spala. Nevedela som si v hlave zdôvodniť, prečo ju mám dojčiť iba každé tri hodiny, nedávalo mi to zmysel. Veď v prírode všetky zvieratá kŕmia svoje mláďatá podľa potreby, nie podľa hodiniek a tabuliek. Taktiež žiadna líška nevyhodí mláďa spať mimo brloh, aby si na ňu náhodou nezvyklo, ale odíde samo, keď bude pripravené. Je to tak jednoducho prirodzene zariadené. Matka dneška to nemá jednoduché. Odvšadiaľ sa vyžaduje, aby bola super matkou, ktorá nebude príliš zaťažená na dieťa, výbornou manželkou, milenkou, výkonnou v práci aj v súkromí. Má to len jeden smer. Vyhorenie.

Grétka bola v kočíku asi päť krát, a taký bol pekný, retro s guľôčkami. Keď som ju tam dala, tak plakala a mne chýbala. Keď som ju nemala pri sebe, tak som mala pocit, že mi chýba ruka. Počúvala som, že nesmiem byť upätá na dieťa, lebo sa stanem jeho otrokom. Manžel síce požičanú postieľku zmontoval, ale slúžila len ako odkladací priestor na látkové plienky, oblečenie a všetko, čo zavadzalo. Hneď prvú noc som si pritúlila Grétku na prsník a zaspala som s pokojom na srdci.

Rozhodla som sa, že budem počúvať svoj materinský inštinkt a vykašlem sa na všetky dobre mienené rady. Som lenivá. Príliš lenivá, aby som dcérku odkladala do postieľky, príliš lenivá, aby sa mi chcelo kočíkovať po dedine, príliš lenivá, aby som striehla na nášho ďatľa pri každom pohybe, s prorockým výrazom na tvári, že teraz sa buchne. Mám pocit, že všetko nám funguje tak prirodzenejšie, keď nezápasíme o moc, neriešime nezmysly typu, že sa musí hrať len s hračkami. Paličky, listy, kamene sú predsa len zaujímavejšie, ako pískajúce čudá, čo nám hrajú v obývačke. Máme neskutočnú výhodu, že bývame blízko lesa, tak každý deň, ak to počasie dovolí, vyhodím si Grétku na chrbát do nosiča, a ideme skúmať okolie. Hranice máme stanovené, Grétka ich rešpektuje, i keď ich sem tam skúša posúvať. Dá sa však s ňou dohodnúť, vysvetliť, uznať, čo ju trápi.

Spojenie s ňou si užívam celou bytosťou, milujem vôňu jej spotených vláskov, keď na mne spí, milujem dojčiť, ten pocit, keď sa pricucne a celá sa uvoľní. Dojčenie každé tri hodiny? Čistý nezmysel, pre nás je dojčenie viac než papanie, je to jedinečné spojenie a nikto ma nepresvedčí o opaku. Grétka má 18 mesiacov a nemienim ju surovo odstaviť. Asi by mi to chýbalo viac, než jej. Najnovšie dojčí všetky bábiky. Pricupitá ku mne s bábikou, usmeje sa, povie „mimi“, nadojčí najprv bábiku a potom seba. Je to pre nás aj výborne analgetikum, keď má nejakú mini boliestku. Uznávanie pocitov je tiež neskutočná vec. Grétka ma veľa skrz seba učí, až to neviem opísať slovami. Je to veľmi oslobodzujúce vzájomne si dôverovať, vedieť, že sme tu jedna pre druhú.

Užívam si každú chvíľu, i keď sme mali aj náročnejšie obdobie. Vtedy mi pomohol manžel, ktorý ma podporil a vypočul, zobral si Grétku do mosiča a nechal ma samu so sebou. Je neskutočne dôležité, aby rodičia pri výchove ťahali za jednu niť. Z literatúry ma najviac ovplyvnila kniha Koncept kontinua, ktorá mi ukázala, že moje pocity sú správne, dané prírodou, a že sa im oplatí dôverovať. Verím, že každé dieťa má v sebe vnútorný plán, ktorý ho vedie, samo presne vie, kedy je pripravené samo sa posadiť, postaviť, chodiť. Vnútorne mi pomáha i vcítenie do dieťaťa, ako by na mňa pôsobilo, keby sa so mnou rozprával niekto nerešpektujúcim spôsobom. Deti dostávajú od rodičov programy, ktoré v nich ostávajú po celý život. Nie sú hlúpe, to len my z nich robíme hlupáčikov. A pritom sa stačí len na tým zamyslieť a neopakovať automaticky vety, ktoré sme počúvali v detstve, alebo aj dnes na ihriskách, typu „Nič sa nestalo, neplač, si zlý, otec ťa zbije, nebuď skúpy a podobne.“ Verím, že si to tá malá dušička zapamätá. Navždy.

Na záver chcem spomenúť postreh manžela. Väčšina našej generácie bola vychovaná v dobe komunizmu, ktorý bol uniformný, šedivý. Jedna kniha, jedna tabuľka, jeden studený odchov. Je na nás, aby sme pochopili, doriešili si v sebe staré krivdy a posunuli sa ďalej.

Prajem všetkým mamičkám nádhernú spoločnú cestu objavov dieťatka a seba, skrz vzťahovú výchovu, ktorá búra múry okolo našich sŕdc a pomáha nám napojiť sa na stratené kontinuum.

Miška

This entry was posted in Nezaradené.

2 comments

Pridaj komentár