9. Niekedy aj náhoda zmení život

Ráno sa zobúdzam na to, ako sa jedno z našich detí (3 roky a pol roka), ktoré spia spolu s nami v posteli, začína mrviť. O chvíľu už otvára oči aj to druhé. Nadojčím ich, pomojkám. Naše bežné spokojné ráno.

Dojčím, nosím v nosiči, spíme spoločne, znakujem, bezplienkujem – pripadá mi to také samozrejmé, že sa nad tým ani nezamýšľam… No keby mi niekto dávno povedal, že to budem robiť, neuverím mu.

Ale ako to vlastne bolo

Bola som taká obyčajná mamička, ktorá chcela pre svoje dieťa to najlepšie. No veľa som toho nevedela, rozhodovala som sa podľa toho, čo som videla vo svojom okolí. Čakali sme naše prvé bábo. Veľmi sme sa naň tešili, zodpovedne sme vybrali tú najbezpečnejšiu postieľku, kočík, ktorý zvládne i snehové záveje i zopár cumlíkov sme už mali kúpených (veď to predsa potrebujú všetky bábätká, aby neplakali).

Absolvovala som kurz pre tehotné, naštudovala si všetko o dojčení, prebaľovaní, kúpaní a myslela som si, že som pripravená. Mne sa končil 41.týždeň, tak sme jeho príchod netrpezlivo očakávali. Až konečne som vedela, že už je TO tu. Bábo kopkalo a pýtalo sa na svet. Nasadli sme do auta a šli do pôrodnice. Náš očakávaný najkrajší deň sa však po niekoľkohodinovom pôrode zmenil na množstvo nezodpovedaných otázok… Domov som sa vrátila sama. Náš drobec nás opustil veľmi skoro a my sme sa nedozvedeli, kto urobil chybu… Len nám povedali – „to sa stáva“.

Naša túžba po bábätku rástla a zároveň aj akési odhodlanie, že pre to naše dieťa chceme byť tými najviac milujúcimi rodičmi.

Po roku sa nám narodil syn. Rodila som v malej pôrodnici, kde je bežný 1, max. 2 pôrody za deň. Doobeda sa už dve detičky narodili  a spolu so mnou tam v rovnakom čase finišovali ďalšie dve maminy. Teda poriadne rušný deň. Bábätká sa narodili s rozostupom niekoľkých minút a keďže som porodila prvá, dali mi dieťa na brucho, prikryli a lekár utekal k druhej mamine.

Zostali sme sami. Také skoré zvítanie som nečakala – ale bolo to krásne, niečo magické a ja som sa do tohto malého stvorenia hneď zamilovala (a manžel tiež, keďže bol tam so mnou). Mohla som si ho nerušene túliť, mojkať, obdivovať, prihovárať sa mu. A keď sa začal dojčiť, vedela som, že patríme k sebe. Už som ho nedokázala dať do postieľky, zostal spať s nami v posteli (a v postieľke nakoniec nikdy nespal). V kočíku sa mi zdal byť akýsi opustený a nesvoj, tak som ho len nosila v nosiči, kde bol spokojný.

Aj pri používaní látkových plienok sa mi na ňom niečo nezdalo – a začala som bezplienkovať. (Vlastne v tomto ma tak trochu nechtiac nakopla svokra – ktorej sa moje látkové plienky veľmi nezdali a chcela ma nahovoriť na jednorázové a tak vždy mi okolo malého chodila a mrnkotala, že mu v tej plienke nie je dobre. A vlastne mala pravdu. :-)) S plienkami som sa rozlúčila keď mal malý necelé dva mesiace a začala som ho dávať cikať a kakať nad nočník. Sama som bola prekvapená ako dokázal počkať, kým pochopím, čo mi chce naznačiť a dám ho vycikať. Konala som tak, ako som cítila a neprestala som hľadať, kým som nenašla ten správny spôsob.

Mala som pocit, že si rozumieme aj bez slov – a že mu dokážem uspokojiť jeho potreby.

Vtedy som netušila o nejakej vzťahovej výchove, tešila som sa z tohto malého človiečika a robila som všetko akosi prirodzene, tak ako som cítila. Jedno s druhým akosi súviselo.

Spätne si uvedomujem, že najmä v ťažších chvíľach (a tých je pri výchove viac než dosť) čerpám z prvých chvíľ strávených s bábätkom hneď po pôrode – keď trebalo v noci vstávať, opakovane ho uspávať, dojčiť, tíšiť jeho rozbúrené emócie v období vzdoru a presadzovania vlastnej vôle. Vždy sa vo mne našla potrebná sila ochotne vyjsť v ústrety jeho potrebám, i keď som musela odsunúť nabok nejakú „svoju“ nedokončenú prácu.

Keď mal malý také uplakané dni, že som nemala čas na svoje potreby, najviac mi pomohlo byť s ním v tesnom fyzickom kontakte. Viac som sa dokázala naňho naladiť, vcítiť, pochopiť – a nebola som tak unavená z napĺňania jeho potrieb. Aj manžel videl, že takýto prístup má „niečo do seba“.

Samozrejme, že sme sa stretli i s nepochopením príbuzných – radili nám (a verím, že chceli v dobrom) – aby sme si malého nenaučili na ruky, aby sme ho kvôli zdraviu jeho i mojej chrbtice dali ležať do kočíka, aby sme ho naučili zaspať samého, lebo takto si ho rozmaznáme a bude nesamostatný.

Po 2,5 roku nám do rodiny pribudla dcérka. Pri nej som už jednoznačne vedela čo chcem – zažiť TEN pocit hneď po pôrode (podarilo sa mi prehovoriť primára, že chcem dieťatko hneď, že si nepotrebujem najprv oddýchnuť, pospať) a tak som ju po narodení dostala.

Zopakovalo sa to. Tá istota, že patríme k sebe, že ja som tá, ktorá dokáže naplniť jej potreby a stáť pri nej. Viera, že budem mať dostatok síl, aby som prekonala aj ťažké chvíle.

Syn bol v pôrodnici ubytovaný s nami, takže sme tam večer už spali štyria. Sestričku ľúbi, delia sa o svoje miesto pri dojčení, vie, že jeho miesto nebolo obsadené niekým iným, ale prijal toto malé stvorenie do našej veľkej postele.

Nemáme postieľku, nemáme kočík, bezplienkujem, dojčím, znakujem – a ako to vníma okolie malej dedinky, kde sme sa po prvom pôrode presťahovali? Rôznorodo. Občas zachytím nejaký nechápavý pohľad, niekedy ľudia vyslovia svoj nesúhlasný názor, dokonca nám jeden starší manželský pár opakovane ponúkal pre malú kočík. No mňa to neodrádza.

Áno, občas je to náročné (ale starostlivosť o dieťa je predsa niekedy aj náročná), no viem, že pre moje deti to má veľký zmysel, ak môžu zaspávať blízko mňa, ak sa môže syn aj po jeho troch rokoch stále uistiť pri dojčení, že stojím pri ňom, že má zmysel napĺňať potreby svojich detí a snažiť sa im porozumieť. Občas je fyzicky náročné s malou v nosiči (má pol roka) hrať so starším synom badminton, či sa s ním naháňať, hrať futbal, či preskakovať mláky. Ale vidím ako sa malinká pri takejto našej aktivite smeje, výska a cíti sa byť zapojená do hry.

A ešte vidím, že vzťahová výchova je chytľavá. :-) Nebojím sa hovoriť o pozitívach, ktoré tento tesný kontakt s deťmi mne prináša i iným maminkám. A za tie moje „mamičkovské“ roky sa mi podarilo vzbudiť záujem u niektorých maminiek, aby takýto „životný štýl“ na chvíľu vyskúšali. A niektoré sa už k postieľkam, kočíkom viac nevrátili. Ich bábence zostali v náručí svojich mamičiek, kam patria.

Ďakujeme za nádherný inšpiratívny príbeh!

 

This entry was posted in Nezaradené.

16 comments

Pridaj komentár