Príbeh Barborky: Nosenie je veselé

Keď som študovala psychológiu v Prahe, v knižnici našej katedry som vídala kolegyňu s bábätkom. Chodila tam často. Bábätko mala vždy priviazané na sebe v oranžovej pruhovanej šatke. Vyzeralo to zaujímavo, prakticky a príťažlivo. A určite nemusela žiadať cudzích ľudí o pomoc s kočíkom pri nastupovaní do MHD (môj strach od detstva). Povedala som si, že ak raz budem mať dieťa, takú šatku si určite kúpim. Presne takúto oranžovú pruhovanú, pretože vtedy som si ešte myslela, že všetky sú takéto.

Keď som sa vrátila na Slovensko, zistila som, že priamo v dome je predajňa, kde majú šatky. To by sme mali. Už iba na to bábätko bolo treba počkať. A ono prišlo (najprv prišla láska a svadba, ale to preskočme). Išla som ešte počas tehotenstva najprv na minikurz viazania a potom neskôr som si kúpila aj šatku. Predajňu hneď potom zrušili. Všetko som stihla v pravý čas.

Nosenie je jednoduché!

Ani som si nevšimla, ako sa to stalo, a navykli sme si na nosenie tak, že vlastne nepoužívame kočík. Je to jednoduchšie a pohodlnejšie. Žiadne naobliekavanie a zapínanie. Bábätko sa uviaže, na hlavičku čiapočka, na nožičky ponožky a ideme. Na mamičke je bábätku najlepšie a mamička sa zároveň ľahko a rýchlo dostane všade, kam potrebuje.

Nie som neviem aká hrdinka. Obávala som sa pohľadov a poznámok, ale omnoho častejšie sa stretávame s pochvalami, potešením, radosťou a občas aj s povzdychmi, prečo také niečo neexistovalo dávnejšie. Synček rozdáva dobrú náladu všade, aj tetám na pošte, aj tetám na úradoch, aj tetám na trhu a v obchode, ujom vo výťahu a ujom v električke… Na všetkých sa smeje. Tie občasné poznámky, že si zničím chrbát, otázky, či bábätko môže dýchať, alebo ako dlho môže byť v šatke, aby sa mu nepoškodila chrbtica, beriem trochu s úsmevom. Nikto by ich nekládol, keby bolo nosenie detí také bežné, ako je vozenie v kočíkoch.

Nebyť šatky, nikdy by som nevidela, ako môj syn vyskakuje v šatke a nahlas sa smeje, keď ideme päť poschodí dolu schodmi!

Užívať si život s bábätkom v šatke

Starostlivosť o bábätká vyzerá možno ako zložitá veda. Mne sa to tak zdalo od detstva a nevedela som, ako to zvládnem. Ale zistila som, že to nemusí byť veda. Môže to byť hra. Premieňam sa so svojím bábätkom opäť trochu na dieťa. Všetko je tak príjemnejšie a jednoduchšie. A nosenie tomu pomáha.

So šatkou a nosičom sa dá hrať. Už sedem mesiacov sa stále učíme so synčekom čosi nové. Ako sa nosiť vnútri. Ako sa nosiť na vychádzky. Ako v šatke spať. Ako šatku rozlične uviazať. Ako sa v šatke dojčiť vodorovne aj zvislo. Ako s bábätkom v šatke upratovať, vysávať, vyvesovať, žehliť, variť. Ako chodiť MHD. Ako nosiť bábätko vpredu, na boku, na chrbte. Naposledy sme sa naučili dojčiť nenápadne vonku. A určite sme sa ešte nenaučili všetko.

Keby toto bolo primálo pestré, tak si môžem vybrať šatku podľa nálady. Jedna mi nestačila a tak som si ich postupne zaobstarala niekoľko. Pruhovanú modrú, oranžovo-červenú, jasnozelenú, šafranovožltú, poloelastickú smotanovú. K tomu mei tai a špeciálne pre otecka nosič. Tú oranžovú pruhovanú šatku, ktorú som videla v Prahe, ešte stále nemám. Ale raz si takú určite zaobstarám :)

        Barbora

Máte chuť inšpirovať svojim príbehom aj vy ostatných rodičov? Podeľte sa s nami! Ako na to? Viac si prečítajte tu.

 

This entry was posted in Nezaradené.

One comment

Pridaj komentár