Príbeh mamičky: Traja v jednej posteli

Predstava, že sa stanem matkou vo mne vyvolávala množstvo otázok. Denne som premýšľala nad výchovou svojej dcérky. Aj na základe mnohých rád a internetových zdrojov som bola presvedčená, že dieťa nepatrí do rodičovskej postele. Zdalo sa mi zvláštne, že niekto spí v posteli s deťmi, veď dieťa má mať svoje miesto.

Ako nastávajúca mamina som si najviac užívala prípravy na príchod bábätka. Niekoľko týždňov pred pôrodom bolo všetko nachystané a v našej spálni sa vynímala krásna postieľka pre princeznú. Nevedela som sa dočkať dňa, kedy ju do nej uložím.

Po pôrode sa všetko zmení

Prišiel náš veľký deň, po dlhom trápení sa konečne narodila naša krásna dcérka. Ani som sa nestihla spamätať a už bola preč. Sestrička ju odniesla zo sály a priniesla mi ju až o niekoľko hodín na izbu. Zabalená v perinke, spinkala v postieľke vedľa mňa. Nepáčilo sa mi, že je tak ďaleko odo mňa, hoci bola hneď pri mne. Stále som si opakovala, že dieťa patrí do postieľky a nič sa jej nemôže stať, ale vo vnútri som cítila, že to nie je správne. Celý pobyt v pôrodnici som vôbec nespala, neustále som kontrolovala, či je v poriadku, či dýcha, či jej niečo nechýba, bola som z toho fyzicky aj psychicky vyčerpaná. Nehovoriac o tom, že neustále plakala.

Po príchode domov som ju uložila do nachystanej postieľky. Vyčerpaná a unavená som si ľahla do postele, ale nedokázala som zaspať. Celú noc som stála nad jej postieľkou a bála sa odísť. Dcérka začala plakať, zobrala som ju na ruky a ľahli sme si do postele. Začala som ju dojčiť a zrazu som zaspala. Zobudila som sa o dve hodiny, dcérka mi spala na hrudi a ja som cítila, že to je miesto, kam patrí – ku mne. Manžel sa ráno zobudil a pýtal sa ma ako je možné, že ho malá v noci vôbec nezobudila. Vravím mu: „pretože neplakala, spala pri mne“. Od tejto noci už nikdy nespala vo svojej postieľke.

Dnes má dcérka takmer dva roky a ešte stále spí s nami v posteli. Manžel bol zo začiatku skeptický, tvrdil, že to nie je správne. Po čase však sám priznal, že nie je nad krajšie ráno, ako keď otvorí oči a vidí ju pri nás. Spoločné spanie s dcérkou nám skutočne obohatilo, ale i zjednodušilo život. Od narodenia bola náročnejšie bábätko a vyžadovala časté dojčenie. Bolo pre mňa veľkou výhodou, že som nemusela vstávať z postele. Keďže spala tesne pri mne, vedela som reagovať na jej prvé signály a ona nemusela plakať. Skutočne, nikdy v noci neplakala, čo ocenil hlavne manžel, ktorý vstával ráno do práce. Mnoho našich známych len neveriacky krútili hlavou nad tým, ako môžeme spať v posteli s dieťaťom. Zároveň sa však sťažovali na nočné vstávanie a neustály plač. Dodnes bojujem s rečami, či bude s nami spávať do maturity. Osobne, nepoznám človeka, ktorý by v 18tich rokoch spával s rodičmi.

Ako sme si ustlali

Rozhodnutie vziať dcérku do manželskej postele som nikdy neľutovala, pretože som presvedčená, že bolo správne. Niekto to môže vidieť ako obmedzujúce, ale osobne som sa nad tým nikdy takto nezamýšľala, pretože práve vďaka spoločnému spaniu sme mnoho situácii zvládli ľahšie, ako napríklad chorobu, nočné dojčenie alebo zlé sny. I napriek tomu, že som dojčila každú hodinu a pol, necítila som sa príliš vyčerpaná. Po čase sme sa naučili dojčiť po ležiačky a ja som mohla pokojne driemať ďalej. Som šťastná, že som počúvla svoje vnútorné pocity a nie okolie, ktoré sa ma snažilo varovať pred podobnými krokmi. Vraví sa „kto si ako ustelie, tak aj spí“ a my sme si ustlali takto… spoločne.

Ďakujeme Natálke, že sa podelila o svoj príbeh. Máte chuť sa podeliť tiež? Pomôžte nám inšpirovať ďalších rodičov, ďakujeme!

Viac info nájdete tu.

 

This entry was posted in Nezaradené.

Pridaj komentár