Trojnásobná mamička Janka: “Moja cesta k vzťahovej výchove”

Cestička kľukatá, hrboľatá, sem tam tŕnistá. Ako sa hovorí – Človek sa učí celý život. A hádam dvojnásobne to platí pre novopečeného rodiča. Od začiatku po dnes sme si s manželom a deťmi prešli všeličím a stále nie sme v cieli. Nie som perfektnou matkou, mám ďaleko od toho, ale robím všetko, čo najlepšie podľa svojich vedomostí, schopností a momentálnej energie, a ľutujem, že vedomosti, ktoré mám dnes, som nemala v čase, keď sa narodil náš prvý syn. Vtedy alebo o čosi neskôr akurát vychádzali prvé z článkov o vzťahovej výchove v jednom časopise pre mamičky. So záujmom som si ich prečítala, ale to bolo asi tak všetko.

Už od začiatku mohlo byť všetko inak. Erik sa narodil cisárskym rezom. Plánovaným, lebo som mala papier od doktora, že by to mohlo uškodiť môjmu zraku. Pomyslela som si ok, aspoň si nevytrpím tie strašné bolesti. Jediné, čo som vedela, bolo že chcem a budem dojčiť. Synčeka mi prvýkrát priniesli po 12 hodinách. Hneď sa prisal a už sa nepustil. Doma sme mali nachystanú klasickú postieľku, drahý moderný kočík, pár fľašiek, keby čosi…

Najprv sme sa dojčili systémom ako kázali v nemocnici, také každé tri hodinky. A fungovalo to, malý spal v postieľke a zhruba v tom intervale si pýtal papať. Zneistela som, keď začal plačkať predtým ako uplynul daný interval. Darmo som ho ja hlúpa nosila hore dole po byte, v zavinovačke, spievala mu, kolísala, keď jediné čo chcel bol prsník. Ale po čase som predsa len na to prišla. Tiež som prišla na to, že je nezmysel  kúpať hladné dieťa. Kúpeľ si neužil a celý preplakal. Keď mal Erik asi osem mesiacov, kvôli častému nočnému dojčeniu sme vyskúšali aj metódu kontrolovaného plaču. Ale rýchlo sme od toho upustili. Nevládala som sa pozerať na moje plačúce zlatíčko.

Najskôr zvykol spávať v postieľke narazenej na manželskú posteľ. Postupne som však zistila, že je pohodlnejšie spať spolu s ním, ako ho prekladať po dojčení do postieľky, keďže sa pri presune opäť prebral. Od asi mesiaca do desiatich mesiacov  mal cumlík. Na verejnosti som ho spočiatku kvôli hanblivosti kŕmila z fľašky odsatým mliečkom. Vtedy som ešte nevedela o škodlivosti fľašky a cumlíka. V troch mesiacoch začal pri dojčení štrajkovať. Ale aj to sme prekonali. Dojčil sa do dvoch rokov. Odstavenie bolo nenásilné, keďže bol zvyknutý aj na fľašku a UM.

Vrátila som sa do práce a on zostal doma s tetou.  Čo sa týka nosenia, nosil sa v klokanke asi dva týždne, keď bol kočík v oprave. V kočíku bol spokojný, keďže v podstate inú možnosť nepoznal. Ešte v dvoch rokoch tam spával na obed.  Vyrástol z neho šikovný chlapec, dosť nezávislý, nebojácny, len by som povedala, že mu chýba empatia a citlivosť. Často rozmýšľam, že by bol iný, a ako iný, kebyže praktizujeme vzťahovú výchovu od začiatku.

Po troch rokoch od prvého pôrodu sa narodil druhý syn Adam. Ešte stále som dostatočne nedozrela a želala som si znova sekciu. Ale osud, alebo prednosta pôrodníckeho oddelenia rozhodli ináč a pôrod bol vaginálny(od prirodzeného mal ďaleko) so všetkými zásahmi, ktoré sú bežné v slovenských nemocniciach. Synček bol so mnou hneď na pôrodnej sále, a po preložení na izbu už stále.

S dojčením som spočiatku nemala problém, dojčil sa na požiadanie. Vyskúšala som šatku, ale akosi mi to nešlo, tak zapadala prachom v skrini. Neskôr som si na ňu spomenula, keďže sa malý nerád vozil v kočíku. Vyskúšali sme znova a začali používať kombinovane s kočíkom. V kočíku si synček trošku pospal, ale keď sa zobudil, šup s ním do šatky. Ľudia z okolia aj rodiny sa na mňa divno pozerali. Často som si pripadala ako exot alebo zvieratko v zoo. No šatka mi neuveriteľne uľahčovala starostlivosť o dve deti, nákupy, cestovanie MHD… Takže mi bolo úplne jedno, kto si čo hovorí, či myslí. Vedela som, že pre svoje dieťa robím to najlepšie.

Kvôli nevysvetliteľným plačom, s podozrením na koliky, som malému dala opäť cumlík. Niežeby nejako veľmi pomohol. Hoci som už teoreticky vedela, že to nie je dobré, ale musela som sa to naučiť na vlastnej koži. A prišiel štrajk, taký silný, že sa synček dojčil dlhú dobu len v spánku. Neviete si predstaviť aké je ťažké najprv dieťa uspať a potom dojčiť. A keď ho niečo vyrušilo, bolo po jedení.

Vďaka laktačnej poradkyni, domperidonu, šatke, a veľkej dávke trpezlivosti a odhodlania  sa nám podarilo cumlík odstrániť, štrajk prekonať a dojčenie zachrániť. Potom sme si dojčenie už len užívali skoro do jeho troch rokov. Od asi dvoch rokov som sa začala stretať s názormi, že načo dojčiť také veľké dieťa, že mi to môže uškodiť, odoberať živiny a tak. Hlavne od mojej babky, tu by som s vysvetľovaním ďaleko nezašla, tak som len prikývla a dojčila ďalej.

Keď som bola opäť tehotná a dojčenie bolo nie veľmi príjemné, vlastne až bolestivé, dohodli sme sa s Adamkom, že mliečko nechá pre bábenko v brušku a potom, keď sa narodí môžu piť spolu. K tomu však už nedošlo, po pôrode si sem tam cucol, ale dojčením by som to nenazvala. Doteraz sa ku mne túli a  ”akože“ dojčí cez tričko.

No a postieľku sme síce nachystali, ale po pár týždňoch slúžila len ako odkladisko opraného prádla, a zábrana aby Adamko nespadol z postele. Zaberala zbytočne miesto v spálni, tak sme ju darovali ďalej známym, posteľ otočili aby malý spinkal medzi mnou a stenou a bolo vyriešené. Spávali sme tak, kým si sám nepovedal, že chce ísť k bratovi do izby. Rovnako sme nevyužili vysokú kuchynskú stoličku. Pri jedení mi chcel sedieť na kolenách.

Teraz má štyri roky, tento rok prvýkrát zvládol sám prenocovanie u starých rodičov. Na škôlku ešte nebol pripravený a tak som ho nenútila.  Je citlivý, empatický, starostlivý. Myslí na druhých a ich potreby.

Na tretí pôrod som sa konečne pripravila tak ako sa patrí, fyzicky aj psychicky. Prečítala som haldu kníh, cvičila jogu, počúvala meditačné nahrávky. Bola som optimisticky naladená a na pôrod som sa tešila. Prebehol skoro až prirodzene, keďže som dorazila do pôrodnice za päť minút dvanásť, a väčšinu štandardných zákrokov už nestihli.  Užila som si bonding na pôrodnej sále a stálu prítomnosť dcérky hneď od prvých minút.

Šatkovať som začala rovno v pôrodnici. Môj malý hladoško musel zákonite papať vždy keď mamičkám priniesli jedlo. Vlastne bola Ella prisatá stále. Ale už som vedela, že je to prirodzené a ani som sa nad tým nezamýšľala. Od návratu z nemocnice spávala a spáva stále s nami v manželskej posteli. Počet nočných prebudení netuším. Ponúknem prsník a spím ďalej.  Kočík som použila dvakrát a pripadalo mi to také divné. Malá tam tiež nebola práve nadšená. Takže Ellu nosím v šatke a už aj chodí a novonadobudnutú slobodu na vlastných nôžkach si patrične užíva. Rodina aj priatelia si na nosenie v šatke zvykli. Už to nekomentujú. Možno snáď badajú aj výhody. So šatkou a dojčením sme v pohode zvládli babkinu 80ku aj sestrinu svadbu. Ľudia na ulici sa s úsmevom pozerajú a malá im kýva pá-pá.

Ako bonus som rozmýšľala, že vyskúšam BKM(bezplienkovú komunikačnú metódu). Ale veľmi som tomu nádej nedávala, pri ďalších dvoch divých-živých striebrach. Ale nejako to prišlo samo. Pozorovala som, že chce vylučovať a nedalo mi len tak nič nerobiť a nechať ju to robiť do plienky, keď som už vedela aj o inej možnosti. Tak som ju chytila do klbôčka nad nočník a postupne sa nám začalo dariť a počet špinavých plienok klesal. Teraz má moja šikulka trinásť mesiacov a je cez deň bez plienky, nie bez nehôd, ale aj to príde.

No a cumlík? Tentokrát ho dcérka ani nevidela. Mala síce plačlivé obdobie, ale keď nič iné nezaberalo tak osvedčená štvorkombinácia vždy. Ňou je šatka, prsník, fitlopta a spev.  Ella je spokojná, usmievavá, veselá, prítulná… veľa ľudí sa pýta, či vôbec vie plakať. Som rada, že sa mi darí s ňou komunikovať napĺňať jej potreby a nemusí si vymáhať veci plačom. Samozrejme plače, keď sa udrie alebo ju bolí bruško. Ale to je o inom. Dúfam, že keď vyrastie ostaneme superkamošky.

Keby sa dal čas vrátiť, robila by som veci inak. Škoda, že ma niekto pred tými mnohými rokmi riadne neštuchol a nepovedal, aby som viac vnímala svoje dieťa, svoje srdce, pocity…  Dnes už našťastie existuje veľa vnímavých rodičov, podporných skupín v dojčení, nosení a bezplienkovaní. Smutné, že takým prirodzeným veciam sa musíme učiť. Najlepšími učiteľmi sú samotné deti, stačí sa na chvíľku zastaviť, otvoriť sa novým možnostiam a načúvať…

Ďakujeme Janke, že sa podelila o príbeh svojej cesty. Máte chuť sa podeliť tiež? Pomôžte nám inšpirovať ďalších rodičov, ďakujeme!

Viac info nájdete tu.

This entry was posted in Nezaradené.

Pridaj komentár